Pavol Maťašovsky

Bolo to davno, skoro jak vtedy, vies, ked sme boli vsetci mladi. Bolo to vsetko take easy,

hm, trochu sme zmenili svoje pozy, frazy, myslim, ze aj davy, v ktorych sme vzdy stali.

Nepoznali sme svet, ani seba, nevedeli sme co na nas caka. Nevieme to ani dnes, furt dookola, kazdy den robime pre to vela, stale vsak z dola. No, ide sa mi lahsie, ked viem, ze bol tu pre mna. Citim jeho pracu na svojej kozi, pracu, ktora vytvorila cloveka lepsieho, jak bol vcera.

Naucil ho, nehrat sa na pava, ukazal mu, tie prave hodnoty sveta. Dakujem je slabe slovo, musim to vsak skusit, dufam, ze ma pocujes a stale vidis.

Za to vsetko, za moj svet, za to, ze si veril, ked uz ani ja nie. Neviem ci sa da na to zvyknut, na ten pocit, kazde rano po prebudeni po prebdenej noci, pocit bezmocnosti a strachu z tej moci.

Moci nad svojim zivotom, nad krokmi, ktore robim bez tvojej rady a pomoci vzdy, ked sa z cesty stratim. Vsetci vieme, jak je to lahke, robit kroky nerozvazne.

Potom lutovat a mucit sameho seba, vycitkami z celeho sveta. Vzdy mi budes chybat, nie je mozne zabudnut,

no, urobim vsetko, aby si mohol pysne stat a hrdo sa usmievat. Budem clovek, akym si ma ucil byt, na obraz tvoj, budem svet okolo seba vzdy tvorit.

Nech si kdekolvek, somnou tu budes navzdy.

Dakujem, ze si ma zachranil, aj ked si nemusel.