- JUDr. Pavel Samson
- Odkazy
- Video
- Fotky
- Podeľte sa
JUDr. Pavel Samson
Moj ocko bol anjelom na zemi, vzdy kazdemu pomahal, poradil, podal pomocnu ruku a ludia ho preto mali velmi radi.... vzdy sa snazil aby nam nic nechybalo, dal nam vsetko co mohol a urobil aj nemozne, len aby sme boli stastni, miloval nas a my sme milovali jeho, odisiel vsak velmi skoro a zostalo toho este tolko co sme chceli spolu urobit, co sme si chceli povedat, co sme chceli spolu prezit.....
...vsetko sa to zacalo 28.4.2011 a tento datum si budem dlho pamatat, rano som vstavala uz pred siestou lebo som mala ist k mojmu doktorovi kedze som bola v siedmom mesiaci tehotenstva, vonku bol krasny jarny den a nic nenasvedcovalo tomu, ze prave tento den navzdy zmeni moj zivot.... uz som bola na odchode ked zrazu hore po schodoch vybehla moja mamina s tym, ze ocina nevie prebrat, lezi v posteli a nehybe sa, rychlo som zobudila mojho manzela a ten bezal k nemu, zatial co mamina uz volala zachranku, byvame 5 km od okresneho mesta no zachranke trvalo 20 minut kym konecne prisli, cakala som ich pri ceste a ten pocit bezmocnosti, to sa neda ani opisat, potom to uz bolo rychle, ocina odviezli do nemocnice, bolo to rozsiahle krvacanie do mozgu, nasledoval prevoz sanitkou do ineho mesta kedze tu mu nevedeli pomoct a este v ten den ho poobede letecky prevazali do Banskej Bystrice...to bolo vo stvrtok a v piatok ho uz od rana operoval tym skusenych odbornikov, presne si pamatam na ten piatok, plakala som a modlila sa aby operacia dopadla dobre a ocino to zvladol super, mal sice rozsiahle krvacanie do mozgu no ja som verila tomu, ze sa z toho dostane, nie hned samozrejme, ale postupne s nasou pomocou to zvladneme.... hned na druhy den po operacii sme boli za nim, pan docent povedal, ze urobili co bolo v ich silach a teraz je to uz len nou, mal ochrnutu pravu stranu, ale ja som naozaj verila, ze je to len docasne.... tyzden bol v umelom spanku, no kazdy den sme boli za nim, ci uz ja, mamina, starsi brat so svagrinou a hlavne nas najmladsi brat s praitelkou, ktory nastastie byvaju v BB a chodili za nim dvakrat denne, vzdy ked sme boli pri nom rozpravali sme mu, co je nove, drzali ho za ruku, hladkali.... videli sme, ako sa to postupne vsetko zlepsuje, ze celkom dobre reaguje, aj zapal pluc zvladal dobre, museli mu urobit tracheostomiu ale lieky zaberali a to bolo hlavne, z BB ho previezli do Ziaru nad Hronom, tam sa jeho stav zacal naozaj rapidne zlepsovat, poznaval nas ked sme za nim prisli, stisol ruku, pokyval hlavou, proste pre mna to bolo obrovske uspechy a doma sme uz planovali ako vsetko prerobime aby sme mu ulahcili pobyt doma a aby sa citil dobre a pohodlne, studovala som vsetko dostupne o formach rehabilitacie a liecenia a potom nastal obrovsky zlom....20,5 ho museli previezt zo ZH do Banskej Stiavnice, vtedy som bola v 8. mesiaci a rozhodla som sa, ze ked ocino bude lezat v BS tak tam pojdem aj ja porodit nasho druheho synceka, aby som mohla byt s nim a aby aj on mohol vidiet druheho vnucika hned ako sa narodi.... v nedelu 22.5. sme ho isli pozriet ale to co sme videli po prichode to bolo ako z toho najhorsieho sna....ocino vyzeral velmi zle, potil sa, nespoznaval nas, bol to naozaj hrozny pohlad a ten pocit beznadeje to neprajem nikomu...ked sme odtial odchadzali sestricky povedali ze mu urobia nejake odbery a vysetrenia aby sme zavolali pred vecerom co je nove....mamina volala do nemocnice okolo piatej a povedali, ze stav sa stabilizoval a je to uz lepsie a pred siedmou nam uz volali oni..... moj milovany otec umrel..... do konca zivota nezabudnem na ten okamih ked mi to moj manzel prisiel povedat...... neviem kde sa stala chyba, co sme robili zle, ved sme to vsetci tak velmi chceli aby sa uzdravil, vratil sa domov, modlili sme sa za neho a on proste odisiel..... jedine co ma utesuje je to, ze sme sa s nim rozlucili, ze sme boli pri nom par hodin pred smrtou.... je to uz 5 mesiacov a ja stale cakam, ze sa vrati, chodim na cintorin kazdy den a pytam sa preco sa to muselo stat.... boli sme velka stastna rodina, milovala som chvile, ked sme boli vsetci spolu a teraz..??? v dome ostalo jedno obrovske prazdne miesto, ktore nikto a nikdy nevyplni.... 7.7.2011 sa mi narodil druhy syncek, je to nas pokladik, ktory robi vsetkym obrovsku radost, no starky sa tu s nami z neho tesit uz nemoze...preco.... "oci vzdy si nam volaval, bol si doma sam a chcel si nas pocut, ked sme boli v praci, chcel si sa porozpravat a my sme nemali cas, neuvedomovali sme si, ze ta samota Ta ubija, ze nas potrebujes..... ocko preco nezavolas, preco mi nezazvoni mobil a nezasvieti na nom ....ocino... preco.... preco v nebi nemaju telefon...."
Odkazy
Stránky
Pridať nový komentár